Žiť v zahraničí a sledovať, čo sa deje na Slovensku, je zmeska rôznych bolestí. Možno to bolo naivné, ale svojho času som dúfal,že keď odídem na nejaký čas preč mimo Slovenska, nielenže že zarobím, ale od všetkého, čo ma hnevalo a srdilo, si odpočiniem. A teraz zisťujem, že keď si raz za týždeň pozriem, čo sa vlastne na Slovensku deje, mám rovnaký bruchabôl, ako som mal doma.
Na Slovensku sa neoplatí byť učiteľom. Podnikať sa naozaj oplatí len vtedy, ak ste napojený na eurofondové mafie, alebo poznáte niekoho na správnom mieste. Štát preplatí vlaky, ale vyberie si to späť cez nízke platy zdravotníkov. Nikto, koho som stretol v zahraničí ako krajana, my nepovedal, že by sa chcel vrátiť. Neschopnosť prirodzenej výmeny vládnucich elít za ľudí, čo môžu priniesť trocha čerstvého vzduchu do toho zatuhnutého slovenského domu, neschopnosť ľudí vyhnať tú šereď zemeplazu, čo robí zo Slovenska stoku, sa stáva neudržateľnou.
Možno existujú výnimky. Ako zúčastnenému ale vzdialenému pozorovateľovi sa málokedy ukážu. Nikto normálny nemá čas zisťovať v tom marazme mediálnych výstupov, práv a poloprávd, kto a čo robí pre krajinu. Aký to má reálny dopad a čo je správne riešenie a čo nie. Vie snáď niekto naozaj povedať, či je lepšie mať 20% DPH a či 19%? No nevie. Vie niekto naozaj vysvetliť, že v čase keď na Slovensku je podľa štatistiky vraj priemerná hrubá mesačná mzda niekde okolo 955 eur, tak napriek tomu viac ako polovica ľudí ani zďaleka túto sumu nezarába? Hej, ja rozumiem, čo je medián. Tak prestaňme hovoriť o priemere! Aké klamstvo!
Kritika by mala byť objektívna. Mala by byť nezaujatá. No nevidím takmer nič, čo by som vnímal ako zlepšenie. Že niečo funguje lepšie. Že sa vrátim do rodného mesta, a na ulici budem stretávať usmiatych a spokojných ľudí. Cez Vianoce som doma bol. A nikde som ich nevidel. Prečo asi?